Minimalizmus je pre mňa predovšetkým otázkou osobnej slobody a posunu v živote. Je o urezávaní častí života a vecí, ku ktorým už nemám žiadny citový vzťah alebo ma dokonca desí, že by som sa k nim vrátil.

Ako som starší, začal som uprednostňovať viac fyzický a pomalší život. Stále mám možnosť do zblbnutia hrať veľa počítačových hier, pozerať nekonečno seriálov a filmov, počúvať nekonečno hudby… ale to všetko je zbytočné, ak si to nedokážem náležite vychutnať.

A čo sa týka vecí – začiatkom roku 2018 som si uvedomil, že som si postavil z vecí obrovské väzenie a už netúžim po tom, aby to išlo ďalej. A to som sa snažil upratovať veci už roky, ale myslím, že ma posunula až kniha od Marie Kondo The Life-Changing Magic of Tidying Up, ku ktorej som sa dostal v 2017.

Ale až tento rok som sa pevne rozhodol rozlúčiť s vecami nielen fyzicky, lebo by sa ku mne aj tak vrátili späť alebo by som kúpil niečo podobné, ale aj mentálne. Poďakoval som im a rozlúčil sa s nimi ako to radila Marie Kondo. Najprv som nevedel, že výsledok bude taký dobrý. Zo začiatku som to urobil skôr preto, že nič lepšie som nevedel.

Ale o pár mesiacov neskôr som pochopil, že v živote sa musíme vecí okrem získavania aj zbavovať. Je zo začiatku desivé pomyslieť si, že bez veci X nemôžem robiť vec Y. Ale nakoniec na tom nezáleží. Koľkokrát som si vravel, že si ešte raz prečítam tú knihu, zahrám tú hru alebo budem posilovať s tými činkami. A nikdy som to neurobil. Možno iba trochu, aby sa nepovedalo. Vlastne, tie veci ma po čase utláčali, lebo som cítil vinu, že ich náležite nevyužívam.

Preto som ich posunul ďalej – niečo predal, mnoho daroval a časť vyhodil. A cítim sa šťastnejšie. Zopár z vecí ako gitara a bicykel, nakoniec pri mne zostali aj keď pôvodne som ich neváhal predať. A teším sa z nich. Konečne…